Ježiš odpovedal: "Ak sa oslavujem ja sám, moja sláva nestojí za nič. Ale oslavuje ma môj Otec, o ktorom vy hovoríte: "On je náš Boh," a nepoznáte ho. Ale ja ho poznám. A keby som povedal: Nepoznám ho, bol by som luhár ako vy. Ale ja ho poznám a jeho slovo zachovávam. Váš otec Abrahám zaplesal, že uvidí môj deň; i videl a zaradoval sa." Židia mu vraveli: "Ešte nemáš ani päťdesiat rokov a videl si Abraháma?" Ježiš im povedal: "Veru, veru, hovorím vám: Prv ako bol Abrahám, Ja Som." Na to zdvihli kamene a chceli ich hádzať do neho, ale Ježiš sa skryl a vyšiel z chrámu. (Jn 8, 54-59)

    Pre Ježišových súčasníkov to boli tvrdé slová. Kto vie ako by sme sa zachovali na ich mieste. Koľkokrát aj nám Ježiš hovorí o Otcovi a my mu nechceme porozumieť.
    Preto to urobme aspoň teraz, keď sme si prečítali o spore Ježiša so Židmi. Pouvažujme: Aké miesto my osobne dávame Bohu vo svojom živote, v myšliekach, slovách a konaní? Veríme mu aj vtedy, keď jeho slová "nezapadnú" do našich plánov? Alebo reagujeme tak, že dvíhame kamene slov a reptáme proti všetkému a proti všetkým, ktorí nám ho pripomínajú?
    
    Pane, blízkosť k Tebe chcem dnes vyjadriť osobnou účasťou na svätej omši, aby som počul Tvoje slovo a stretol sa s Tebou v Eucharistii.